jofo's blog

Harry Potter. Nepoznal som tú knižku dovtedy. Iba tak z rozprávania malých školáčikov, ktorý horlivo rozoberali mne nič nehovoriace témy. Kráčajúc pomedzi ľudí na ulici sa to nedalo prepočuť. Z každého výkladu sa na mňa škerilo čiernovlasé chlapča s okuliarmi a jazvou na čele. Čítal som vo svojom živote veľa kníh. No pri pohľade na hrúbku jednej z častí tohoto diela som si v duchu myslel "nikdy nebudem márniť čas čítaním takého komerčného braku". Okrem toho, veď nie som nejaký pubertiak aby som čítal vymyslenú rozprávku. Tvrdohlavosť je niekedy hrozná vlastnosť. Ísť na to do kina? Argument o strate času sa tak stal zrazu irelevantným, no moja myseľ podporovaná zásadami si našla milión iných dôvodov aby mohla ďalej tvrdošijne vzdorovať. Bolo to dávno. Akási detská naivita a predsudky voči nej mi nedovoľovali chápať správne a bránili mi v rozhodnutí pustit sa do toho. Až som sa jedného dňa stal svedkom rozhovoru mojej priateľky a jej osemročnej netere. Nimbus 2001, Rokford, Weasley, Dumbledor, Sirius Black, Časovrat...znelo mi to ako cudzí jazyk. Som technik a programátor. Pripadal som si ako keby sa pri mne bavili dvaja doktori po latinsky o nejakej mojej chorobe a pomaly som sa vžíval do úlohy nič netušiaceho pacienta. A striaslo sa mi pomyslení na to, čo by som odpovedal ak by sa ma to malé dievčatko spýtalo tú typicky zvedavú detskú otázku z oblasti Pottera. Vždy som vedel na jej otázky úspešne odpovedať. Teraz by som ale musel iba mlčať. Nebol to môj svet, bol to jej svet kúziel a fantázie. A preto som kráčal mlčky ďalej a v duchu sa poďakoval priateľke keď neter zahriakla a prešla na inú tému. V ten večer som mal doma prvý diel tejto čarodejníckej série a namiesto sveta jednotiek a núl som zakotvil vo svete kúziel a lektvarov. Sentimentálne som si zaspomínal na časy, keď sme drali klávesnice pri hraní fantasy RPGčiek na PC a večerných seansách Dungeons&Dragons. Šlo to rýchlo. Za necelé dva týždne som mal prečítané štyri diely. Všetko potajme. Nikto to nemohol vedieť a ani som sa nemienil tým chváliť medzi kamarátmi a už vonkoncom nie kolegom v práci. A oplatilo sa. Kráčajúc ulicou som zase za sebou počul detskú vravu. "Ako sa len volal, vieš, ten čo hral metlobal, ten kapitán ich mužstva, ten čo sa mi tak páčil, ten čo pomohol Harrymu....ako sa volal, pamatáte si?". Otočil som sa. "Wood, volal sa Wood". A vtedy som patril aj ja aspoň na pár sekúnd do ich sveta.......

A teraz? Pri písaní tohoto článku mi nehrá Paul Van Dyk alebo Tiesto ako je to u mňa zvykom, ale soundrack Harryho Pottera. V každom z nás je celý život kúsok dieťaťa